Ak chcete navrhnúť riešenia, ktoré vozíčkarom uľahčia cestovanie v MHD, musíte sa čo najviac vcítiť do ich situácie

Ak chcete navrhnúť riešenia, ktoré vozíčkarom uľahčia cestovanie v MHD, musíte sa čo najviac vcítiť do ich situácie

Vysoké obrubníky, nerovné chodníky a na nich parkujúce autá alebo bariérovosť nástupíšť a vysoké schodíky v električkách či autobusoch sú všetko prekážky, ktoré vozíčkarom alebo dôchodcom bránia v pohybe po meste. Mnohí ľudia so zníženou mobilitou sa verejnej doprave radšej vyhýbajú a spoliehajú sa iba na individuálnu motorovú dopravu. Ako im cestovanie verejnou dopravou uľahčiť a bratislavskú MHD im tým sprístupniť?

Odpovede na túto otázku sme hľadali na trojdňovom seminári, ktorý sa konal v dňoch od 5. do 7. novembra 2013 v rámci UNDP/GEF projektu „Udržateľná doprava v Bratislave“ za účasti predstaviteľov mimovládnych organizácií zastupujúcich ľudí s rôznymi druhmi obmedzenia pohybu (Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR, Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska či Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov SR), zástupcov Magistrátu Hlavného mesta a dizajnérov a architektov z STU. Počas týchto troch dní sme sa osobne stretávali aj so samotnými Bratislavčanmi s pohybovými ťažkosťami a zdieľali sme ich skúsenosti s verejnou dopravou.

„Ak chcete navrhnúť riešenia, ktoré ľuďom na vozíčku či s barlami, nevidiacim, dôchodcom alebo mamičkám s detským kočíkom uľahčia cestovanie verejnou dopravou, musíte sa vcítiť do ich kože, zažiť ich (aj seba) v situáciách a s pocitmi, s ktorými sa denno-denne pri cestovaní Bratislavou stretávajú a pochopiť tak lepšie ich potreby,“ vysvetlila Jana Pangrácová z Regionálneho centra UNDP, ktoré bolo organizátorom seminára. „Práve empatia a úzky kontakt s užívateľom sú základom metódy Design Thinking, podľa ktorej budeme počas týchto 3 dní postupovať.“

Zaujíma vás, ako seminár prebiehal a aké riešenia sme navrhli? Prezrite si nasledujúcu fotoreportáž.

 

Zažili ste už situáciu, kedy ste mali geniálny nápad, ako nejakú vec vylepšiť, no človek, ktorý mal vašu ideu denno-denne využívať, o vaše “vylepšováky” nestál a nepovažoval ich za užitočné? Čo v takom prípade robiť? My sme sa učili, ako sa vcítiť do kože telesne postihnutých ľudí a dokázať identifikovať ich potreby. Naše návrhy by mali vychádzať výlučne z toho, čo ľudia s obmedzením pohybu potrebujú.

V teréne sme sa stretli s Adamom, ktorý cestuje MHD každý deň do práce. Adam má s cestovaním verejnou dopravou dobré aj zlé skúsenosti. Najväčšou prekážkou je pre neho nedostatočná bezbariérovosť vozidiel. Električkám sa radšej vyhýba. Vedeli ste, že vozíčkari môžu do električky nastúpiť iba prednými dverami? Schodíky pri šoférovej kabínke sú však výrazne zrezané a Adamovi asistenti sa vždy natrápia, kým s ním do električky nastúpia.

Stretli sme sa aj s bratislavskými dôchodcami, pánom Jankom a jeho manželkou Anastáziou. Po meste cestujú väčšinou autobusmi. Tešia sa, že do ich bydliska často jazdia nízkopodlažné vozidlá. MHD cestujú predovšetkým kvôli úspore peňazí.

Pán Janko sa podobne ako Adam električkám väčšinou vyhýba, pretože sa mu do nich kvôli vysokým schodíkom zle nastupuje. Problémom pre neho rovnako je, keď šoféri autobusu zastanú ďaleko od obrubníka.

 

Na druhý deň nášho workshopu sme vyšli opäť do ulíc. Nešli sme však po vlastných. Vyskúšali sme si, aké je to pohybovať sa po meste na vozíčku. Už ste si to niekedy skúsili? Nie je to vôbec jednoduché. Na vozíčkarov číha množstvo nástrah. Nerovné chodníky, diery, stĺpy či vysoké obrubníky.

 

Všimnite si, aký je tento obrubník nízky. Napriek tomu sa Peter natrápil, kým sa mu podarilo s vozíkom dostať hore.

 

Na vozíkoch sme si vyskúšali aj nastupovanie a vystupovanie do/z nízkopodlažných autobusov. Pridal sa k nám aj hlavný dopravný inžinier Bratislavy Tibor Schlosser, ktorý potreboval s nástupom trochu pomôcť. Zistili sme, že väčšina vozíčkarov by si bez asistentov alebo ochotných spolucestujúcich neporadila.

Počas našich rozhovorov s Bratislavčanmi, ktorí majú problémy s pohybom, sme sa stretli aj s nevidiacim pánom, u ktorého nás fascinovalo, s akou ľahkosťou využíval MHD a ako sa v nej dokázal orientovať. Rozhodli sme sa to preto vyskúšať na vlastnej koži. Musíme sa priznať, že dominoval pocit neistoty a vážili sme každý krok.

Po desiatkach stretnutí a rozhovorov sme sa pustili do práce. Naším cieľom bolo zhrnúť všetky skúsenosti, potreby a pocity ľudí s hendikepom, o ktorých sme sa dozvedeli. Po náročnom rozhodovaní sme si vybrali dva prípady, ktorým sme sa naplno venovali časť posledného dňa workshopu. Jedna skupina sa pokúsila navrhnúť spôsob jednoduchšej a rýchlejšej komunikácie šoférov MHD s ľuďmi, ktorí majú ťažkosti s pohybom. Druhá skupina hľadala odpovede na otázku, ako zabezpečiť, aby mohli viacerí vozíčkari cestovať spoločne – tým istým spojom.

Posledný deň workshopu nás čakala aj najdôležitejšia úloha – navrhnúť konkrétne riešenia. Ako sme postupovali? Na naše zadanie sme pozerali z viacerých uhlov, písali sme si jednoduché i inovatívne riešenia, ktoré by mohli ľuďom s obmedzenou mobilitou priniesť želané uľahčenie a spríjemniť im cestovanie verejnou dopravou.

Vybrali sme si štyri riešenia a pustili sme sa do ich tvorby.

Konkrétne sme vytvárali prototypy pre:

1 – mobilnú aplikáciu, plniacu funkciu plánovača cesty, ktorou by cestujúci zároveň nahlasovali svoj zámer nastúpiť do určitého vozidla – ten by sa vodičom zobrazoval na ich palubnom počítači;

2 – webovú stránku, na ktorej by si vozíčkari alebo mamičky s kočíkmi plánovali cestu MHD podľa toho, ako dostupné sú jednotlivé zastávky;

3 – taxi službu pre vozíčkarov;

4 – hlasovo-svetelný systém, ktorý by cestujúcich MHD informoval o nástupe/výstupe osôb s pohybovými ťažkosťami.

Ďalej vám bližšie predstavujeme dva prototypy.

1. Mobilná aplikácia by fungovala približne takto: Systém by rozoznal, kde sa práve nachádzate a ponúkol by Vám dostupné spoje. Vybrali by ste si konkrétny smer a čas. Server by tieto údaje poslal na palubný počítač vodiča prichádzajúcej linky, ktorý by sa mohol na váš nástup vopred pripraviť správnym pristavením vozidla a mal by lepší prehľad o tom, koľko cestujúcich so špeciálnymi potrebami na prepravu práve vezie.

4. Toto je náčrt vozidla vybaveného hlasovou a svetelnou signalizáciou pri nástupe vozíčkarov alebo mamičiek s kočíkom. Cestujúci vo vozidle by tak boli informovaní o príčine dlhšieho státia na zastávke a o tom, že majú vo vozidle uvoľniť priestor vyhradený pre ľudí so špeciálnymi potrebami.

Prototypy boli vyrobené, nastal čas ich otestovať. Vďaka ochotnej pomoci ľudí, ktorí majú zhoršenú pohyblivosť a s cestovaním v MHD majú reálne skúsenosti sa nám podarilo získať cennú spätnú väzbu o tom, ako nápomocné naše návrhy sú a či a ako ich máme upraviť.

Niektoré prvky našich návrhov sme samozrejme museli zmeniť alebo úplne vypustiť. Po posledných úpravách sme naše prototypy prezentovali zástupcom mesta a mimovládnych organizácií.

Predsedníčka Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR, pani Andrea Madunová povedala: „Páčilo sa mi, že do projektu boli zaradení rôzni odborníci, každý so svojim osobitým pohľadom na problém, ktorí sa mohli vzájomne obohatiť o svoje vedomosti a skúsenosti. Cítili sme, že všetkých mimoriadne zaujíma názor osôb s postihnutím a tento je aj akceptovaný. Súčasne bolo dôležité, že títo tvorcovia riešení mali záujem aj sami vyskúšať situácie a pocity, v ktorých sa ľudia s postihnutím pri cestovaní ocitajú a zažívajú, aby lepšie pochopili ich potreby.“

Veľmi nás potešilo, že naše návrhy sa všetkým zúčastneným stranám páčili. Motivujú nás tak k ich praktickej realizácii. Našim cieľom je predovšetkým to, aby sa tieto alebo podobné dobré návrhy dostali do praxe a uľahčilo sa tým cestovanie verejnou dopravou ľuďom s obmedzenou mobilitou.